|
V septembri 1895 Ján Vojtaššák nastúpil do Kňazského seminára v Spišskej Kapitule. V tom čase, tak ako v školách a úradoch, aj v cirkevných inštitúciách a seminároch vládol maďarský šovinizmus, ale v seminári, ako spomína Vojtaššák: „po tejto stránke pomery neboli ešte tie najhoršie.“ Toto potvrdzuje epizóda Jána Vojtaššáka z roku 1900. V roku 1900 sa konalo sčítanie ľudu. Z celého seminára iba traja seminaristi posledného ročníka do kolónky o materinskom jazyku napísali: slovenský. Medzi nimi aj Ján Vojtaššák. Stali sa terčom posmeškov a ako spomína v autobiografii, hrozilo im vylúčenie zo seminára. Vďaka dobrému prospechu a uvedomelým profesorom sa tak nestalo. U Vojtaššáka sa zreteľne vykryštalizoval nacionalistický postoj ako legitímna reakcia voči maďarskému šovinizmu.
Ján Vojtaššák sa ako seminarista angažoval aj pri vydávaní slovenskej katolíckej tlače. Z jeho korešpondencie vieme, že ako seminarista posielal svoje príspevky, prevažne náboženského obsahu, do slovenských periodík Kazateľňa, Tovarišstvo a Katolícke noviny. Počas prázdnin pracoval vo vydavateľstve a pri distribúcii Katolíckych novín a počas svojho pobytu v seminári viedol korešpondenciu s redaktormi Katolíckych novín kňazmi Kollárom a Koštialikom i redaktorom Tovarišstva, Osvaldom, ktorí sa neskôr stali jeho trvalými priateľmi. Svoju prácu v prospech katolíckej slovenskej tlače Vojtaššák v seminári vnímal ako prostriedok „evanjelizácie a šírenia Kristovho kráľovstva medzi Slovákmi“, čo v roku 1900 vyústilo do ním založeného Spolku seminaristov na podporu Katolíckej tlače. Spolok mal v jeho čase osem členov.
Vojtaššák, pretože mal dobrý prospech a eminentné správanie, stal sa v poslednom ročníku duktorom seminára. Svoj pobyt v seminári pár mesiacov po kňazskej vysviacke ohodnotil slovami: „Dobrý to tam život v tej seminarii.“
Kňazskú vysviacku prijal 1. júla 1901 z rúk spišského biskupa Pavla Szmrecsányiho.
Prvú sv. omšu slávil 7. júla 1901 v rodnej obci. Po primíciách, ktoré považoval za „oslavu Krista Kňaza a šírenie jeho slávy aj medzi neveriacimi“, odišiel na prvú kaplánku do Hornej Zubrice. Rok 1901 bol zároveň aj jubilejným rokom. A keďže Vojtaššák patril v okolí k najmladším kňazom, väčšinu času trávil v spovednici a sám pripúšťa, že aj kvôli tomu, že bol novokňazom, stal sa nakoniec vyhľadávaným spovedníkom v okolí.
Hoci Vojtaššák na Orave neoplýval materiálnym nadbytkom a ako hovoril: „ja som a budem, kým žiť budem chudákom“, v tomto analyzovanom období, finančne pomáhal svojim kňazským priateľom a seminaristom.
Zo Zubrice vieme o jeho dennom programe. Vstával pred pol piatou, niekedy o štvrtej a spávať chodieval najneskôr o jedenástej. V škole trikrát týždenne vyučoval náboženstvo a venoval sa bežným povinnostiam pastorácie, ktoré v horskej obci, najmä v zime často s vysokým snehom pastoráciu robili nepochybne dramatickejšou. „Stávam pred pol piatou, niekedy o štvrtej, idem spať o pol jedenástej, o jedenástej, a predsa schádza mi na čase... Počas školy navštevujem tri: v pondelok pred poludním i popoludní, v piatok popoludní, v sobotu pred i popoludní, to zadržiavam na vlas. Som i domácou prácou zavalený. Tu breviár i dačo sa tiež poučiť.“
Nový biskup Párvy 15. novembra 1902 preložil Vojtaššáka zo Zubrice do Kvačan za dočasného správcu fary. Tu sa prejavujú prvé zdravotné ťažkosti. Vojtaššák má problém s trávením bravčového mäsa. Jeho strava sa potom v Kvačanoch skladala iba z čaju a chleba.
Po štvrťroku 4. februára 1903 bol preložený za kaplána na opačný kraj diecézy do Bijacoviec. V Bijacovciach, pre hluchotu ináč dobrého farára, ležala na ňom ako spomína: „celá pastorácia“ a počas neprítomnosti učiteľa dokonca dva mesiace bol aj náhradným učiteľom v miestnej dedinskej škole, do ktorej si ho zvolili obyvatelia za učiteľa. V tomto období si Vojtaššák kúpil harmónium. Naučil sa na ňom hrať a potom ho tento nástroj sprevádzal po všetkých farnostiach.
Z Bijacoviec bol Vojtaššák preložený 13. januára 1905 za kaplána do Podvlku. Podľa Vojtaššáka dôvodom preloženia bolo falošné obvinenie grófa Csákyho, ktorý bol patrónom fary v Bijacovciach a súčasne aj poslancom Uhorského snemu. Ten obvinil Vojtaššáka z toho, že pred voľbami Vojtaššák svojvoľne odišiel z farnosti a obec Bijacovce pochopila jeho konanie v tom zmysle, aby nehlasovala vo voľbách za jeho zaťa a ním protežovaného kandidáta maďarskej liberálnej strany. Obvinil ho aj z toho, že odišiel preto, aby na inom mieste robil predvolebnú kampaň proti jeho zaťovi. Záležitosť sa neskôr vysvetlila. Vojtaššák bol odcestovaný, aby odprevadil sestru po nebohom kňazovi z Bijacovciec, po ktorom on prebral správcovstvo fary v Bijacovciach.
V Podvlku sa Vojtaššák zdržal iba do apríla 1905. Dekrétom z 29. marca 1905 bol preložený do Zubrohlavy. Tu bol farárom jeho priateľ zo seminára, iba o štyri roky starší kňaz. Ich spolunažívanie bolo priateľské.
Zo Zubrohlavy po polroku, 13. septembra 1905, bol preložený do Ústia nad Oravou. Do Ústia si ho vyžiadal starý farár Karol Andrassy, bývalý maďarský vojak, ktorý sa nijako netajil svojim maďarským šovinizmom. Andrassy podporoval Vojtaššáka ešte počas jeho pobytu v seminári a tak si vyžiadal od biskupa za kaplána Vojtaššáka, pretože: „je príbuzný osôb na fare, nie je zvedavý, ale je tolerantný, takže by sme boli v dome spokojní.“ V Ústi Vojtaššák pracoval na osvetovom poli, vystúpil proti alkoholizmu a založil Spolok striezlivosti: „obrátil som ostrie oproti morovej rane - nešťastnej žranici, ktorá je tuná ver zakorenená. Natiahnul som strunu a požiadal som dietky, aby mi dali slovo, že aspoň do 16-ho roku nebudú pálenčieho nápoja požívať. Ľudia ma - chvála Bohu - prijali medzi seba dosť prajne, čo sa budem snažiť využiť ku väčšej cti Božej a ku tamtých spaseniu.“
Po smrti Andrassyho Vojtaššák bol 4. decembra 1905 vymenovaný za dočasného správcu v Ústi. V tejto farnosti mohol snáď ostať aj natrvalo, keby nebol zakročil a neprekazil veriacim uskutočniť vyslať zamýšľanú delegáciu na biskupský úrad. Veriaci z Ústia, chceli ísť k biskupovi, aby si ho vypýtali za farára. Podobné situácie pozorujeme aj inde, čo svedčí o tom, že Vojtaššák bol obľúbeným kňazom a svojim pôsobením rýchlo si získaval sympatie u veriacich.
Vojtaššák v roku 1906 zložil farárske skúšky a mienil sa usadiť. Chcel sa venovať pastorácii vo vlastnej farnosti. Po zložení skúšok v roku 1906 biskup Párvy mu ponúkol faru v Brutovciach. Vojtaššák 9. marca 1906 poslal biskupovi žiadosť s prosbou, aby ho neprekladal na tak veľmi vzdialenú faru. Odôvodňoval to tým, že má chorú matku a náklady na ďalekú cestu a sťahovanie by príliš zaťažili jeho dosť biedne položenie.
Dekrétom zo 16. marca 1906 bol teda vymenovaný opäť len za kaplána do neďalekého Tvrdošína. Tvrdošín mal päť filiálok. Vojtaššák mal pred sebou po pastorácii na dedinách otvorené pole mestskej pastorácie ako nikdy predtým a mohol v plnej miere rozvinúť svoje pastoračné aktivity. Navštevoval chorých, založil Potravinový spolok a Čítací kruh, založil spevokol, nacvičoval divadlá, rozdával náboženské časopisy. Trstenský podľa zozbieraných svedectiev vo svojej knihe Sila viery, sila pravdy charakterizuje Vojtaššáka v Tvrdošíne ako láskavého dobrodincu, tolerantného kazateľa, zakladateľa Eucharistickej poklony, zbožného kňaza, rozširovateľa úcty k Božskému Srdcu. Podľa Vojtaššákovej autobiografie možno konštatovať, že v Tvrdošíne sa mu páčilo. „Našiel som i porozumenie na celej čiare. Živlom mi bola práca. Najlepšie som sa cítil a bol som najspokojnejší, keď som bol zapriahnutý od skorého rána do neskorého večera. A táto stanica mi tej práce poskytovala dostatok. Preto som sa nej aj dobre cítil.“
Z Tvrdošína musel odísť práve v čase, keď v roku 1906 pred voľbami do Uhorského snemu zosilnel proces systematickej maďarizácie. Maďarizácia sa výrazne podpísala na deformácii slovenského myslenia a kultúry. Na Spiši nepriaznivú konšteláciu vytváral aj samotný fakt, že diecézny biskup bol maďarského pôvodu a počas správy diecézy bol pod vplyvom maďarónskych kňazov, ktorí si trochu bojazlivým biskupom výhodne slúžili. Obsadzovanie fár sa konalo podľa národnostného kľúča a politickej príslušnosti. Oficiálna štátna doktrína a propaganda presadzovala vytvorenie jednotného politického národa Natio Hungarica, nanucovala jednotnú reč a vynášala cirkevno-politické zákony, ktoré sa necitlivo dotýkali najmä katolíkov v krajine, v ktorej ich bola väčšina. Išlo o liberálny kurz všeobecnej svetovej politiky z konca 19. storočia. V tejto situácii, keď sa v Tvrdošíne malo pod nátlakom rozhodnúť o pomaďarčení miestnej katolíckej školy, Vojtaššák sa ako zapisovateľ školskej stolice priklonil na stranu, aby sa v katolíckej škole naďalej vyučovalo po slovensky, nakoľko katolícke obyvateľstvo na Orave aj tak okrem slovenčiny inému jazyku nerozumie. Vojtaššák pomaďarčovanie oprávnene vnímal ako hnutie, ktoré prinášalo negatívne dôsledky aj pre samotnú Cirkev. Na duchovnom poli sa život značne zosekularizoval. Modernistický trend, ktorý prichádzal s novým jazykom, ktorým rozprávali predovšetkým vyššie vrstvy, sa udomácnil v školstve, verejnej správe, armáde i v cirkvách.
V Tvrdošíne vypukol názorový spor. Farár, predseda školskej stolice, považoval zavedenie maďarského vyučovacieho jazyka za modernizáciu školy, pričom kaplán Vojtaššák to vnímal ako účelovú predvolebnú manipulácia, ktorá spôsobí, že sa náboženstvo nebude vyučovať v materinskom jazyku a otvorí bránu spolitizovaniu a zlaicizovaniu školy. Nakoniec slovenskými členmi školskej stolice bol prijatý Vojtáššákov návrh.
Vojtaššák pre svoj nacionálny náhľad bol preložený 8. septembra 1908 za kaplána do Veličnej. Uvedomoval si to ako osobnú krivdu. Odchádzal s pocitom politicky nespoľahlivého a kontrolovaného kňaza. Vojtaššák sa od tohto momentu aktívne zapojil medzi mladých katolíckych kňazov, ktorí sa rozhodli nahradiť katolíkom to, čo im bolo odňaté politicky zdeformovanou školou. Celé hnutie kňazov malo dve roviny, národno-politickú a náboženskú, ktoré od seba nemožno striktne oddeliť. V roku 1908 odišiel Vojtaššák do poľského Zakopaného na poradu rovnako zmýšľajúcich kňazov a tam sa rozhodli, že zo svojich prostriedkov budú vydávať nábožensko-mravný a spoločenský ľudový mesačník Svätá Rodina. Zakladatelia časopisu verili, že Slováci môžu sa aj v katolíckom duchu a za podmienok katolíckej osvety v tlači vymaniť spod národného útlaku. Prvé číslo vyšlo s cirkevným schválením 1. júla 1908. Pre veľký záujem sa muselo dotlačiť ďalších 2 000 kusov. Časopis potom s úspechom vychádzal do druhej svetovej vojny až do jeho úplného zastavenia komunistami.
V roku 1909 sa Vojtaššák konkurzne uchádzal o uprázdnenú faru v Nemeckej Ľupči. Konkurz vyhlásil biskupský úrad cestou biskupského obežníka. Vojtaššák si podal úradnú žiadosť. Ale žiadosť si podali aj iní dvaja kňazi, Mnoheľ a Mojš. Nie je zanedbateľný fakt, že obaja verejne vystupovali za vyhlásenie autonómie Slovenska a rovnako verejne kritizovali biskupa Párvyho za samotnú skutočnosť, že bol maďarskej národnosti, a že bol zodpovedný za tragédiu v Černovej z 27. októbra 1907. Pri posviacke kostola maďarským kňazom tam boli policajtmi zastrelení 15 veriaci. Biskup pri tejto konštelácii uchádzačov ich žiadosť považoval za provokáciu. A keďže ani Vojtaššák nebol úplne politický lojálny s politikou Uhorského snemu a okruh jeho priateľov bol vytvorený spomedzi opozičných poslancov Slovenskej ľudovej strany, biskup Párvy neprijal žiadosť ani jedného z nich.
Celý spor o faru v Nemeckej Ľupči sa dostal do Ríma spolitizovaný a znacionalizovaný. Všetci traja obvinili biskupa z nekanonického postupu pri obsadzovaní fary v Nemeckej Ľupči. Prešetrením sporu bol poverený jágerský arcibiskup kardinál Samassa. Nakoniec Kongregácia ich sťažnosť zamietla s odôvodnením, že sťažovatelia použili mylné argumenty a požiadala aj biskupa, aby sa poškodeným kňazom vhodne ospravedlnil.
V máji 1910 Vojtaššák zažil ďalšie prekvapenie. Biskup suspendoval Jána Richtera, farára z Veličnej. Richter bol Vojtaššákovým principálom a to postavilo do zlého svetla aj samotného Vojtaššáka. Richter kandidoval za poslanca do Uhorského snemu bez dovolenia biskupa. Biskup ho za neposlúchnutie, aby sa zriekol kandidátky, suspendoval. Pri odovzdávaní fary sa veriaci postavili na odpor a titulárneho prepošta Petra Wjechu, ktorý prevádzal odovzdávanie fary novovymenovanému správcovi Panyakovi ohádzali vajíčkami. O vzbure písali maďarské noviny Budapesti Hirlap a za pôvodcu vzbury nespravodlivo označili vtedajšieho kaplána Vojtaššáka. Obvinenie prinieslo pre Vojtaššáka nepríjemné praktické dôsledky. Dekrétom z 20. apríla 1910 biskup preložil Vojtaššáka za dočasného správcu komplikovanej fary vo Vyšných Repašoch. Vojtaššák toto preloženie najprv chápal ako trest za to, že si rok predtým sťažoval na postup biskupa pri konkurze na faru do Nemeckej Ľupče. A preto 13. júla 1910 potvrdil biskupovi svoju poslušnosť a požiadal ho o prepáčenie: „aby som sa nikdy do podobnej situácie nedostal.“ Vojtaššák sa dostal do ťažkej aj osobne zložito prežívanej situácie, čo dokumentuje jeho list kňazovi Hlinkovi, členovi Slovenskej ľudovej strany: „A ktovie, či Pán Boh moje horúce vzdychy nevyslyší a do tých čias ma z tých Vyšných Repašov nevyslobodí. Veď tak zo dňa na deň čakám, ako tí spravodliví Starého Zákona, len sa nemôžem ničoho dočkať. Žijem zo dňa na deň ako cigán, a toto je život drsný pre toho, kto sa naučil riadne žiť.“ Vychádzal z presvedčenia, že v celom spore je nevinný. V júni, ešte stále v domnienke, že sa jedná o trest za Nemeckú Ľupču, napísal biskupovi, že ho ku napísaniu sťažnosti prinútili ďalší dvaja sťažovatelia, hoci pôvodne nechcel a „vždy slovom i písmom bránil biskupskú autoritu“ a preto prosí, aby ho teraz biskup netrestal. V júni 1910 požiadal biskupa, aby ho preložil z Repáš do Ružomberka ku Hlinkovi, lebo v Repašoch živorí „zo dňa na deň z nedostatku riadnej stravy“ a požiadal biskupa, aby spolu s Hlinkom mohol dokončiť preklad Sv. Písma. Vojtaššák v tom čase prekladal knihu Numeri.
Ešte toho istého mesiaca, 16. júna 1910, biskup poslal Vojtaššáka späť na kaplánske miesto do Veličnej. V danej situácii Vojtaššák ako bývalý kaplán mohol vyriešiť napätú atmosféru v obci, ktorá po suspendovaní farára ostala bez kňaza. Vo Veličnej po svojom príchode sa s dovolením biskupa pustil do rekonštrukcie kostolov na filiálkach v Žaškove, Zábrehu a vo Veličnej. Dokončil aj Richterom započatú opravu oltárov a do kostola vo Veličnej dal nainštalovať nový organ. Onedlho, 1. júna 1911, bol Vojtaššák vymenovaný za farára vo Veličnej. Popri pastorácii sa venoval aj vydávaniu Svätej Rodiny, ktorej „požehnané pôsobenie medzi veriacimi, napriek pomerne krátkemu vychádzaniu časopisu je veľmi badateľné“. Treba povedať, že redigovaniu Svätej Rodiny sa venoval aktívne od jej začiatku, nakoľko jej redaktor kňaz Anton Hromada sa kvôli slabému zraku nemohol venovať práci na časopise. Vojtaššák od 30. septembra 1912 úplne prebral redakciu celého časopisu a redigoval ju potom na fare vo Veličnej. Od roku 1918 redigoval aj misijný časopis Katolícka misijná propaganda. Vojtaššákova fara vo Veličnej sa stala aj miestom stretnutí, kde sa schádzali zakladatelia časopisu. V roku 1913 došlo k založeniu Slovenskej ľudovej strany. Medzi členmi novej strany sú aj mená kňazov, ktorí zakladali Sv. Rodinu a s ktorými Vojtaššák udržiaval úzke kontakty. Vojtaššák, ako väčšina katolíkov, jednoznačne sympatizoval s touto stranou na čele ktorej stál katolícky kňaz Andrej Hlinka. Napomáhal túto stranu, verejne ju propagoval v časopise Sv. Rodina, ale jej členom sa nikdy nestal.
V roku 1914 začala prvá svetová vojna. Vojna priniesla žalostný obrat. Zlé hospodárske podmienky, chaos a úpadok mravných hodnôt vytvárali jeden prúd, ktorý ničil aj katolícke rodiny. Vojtaššák bol presvedčený, že rodiny „možno zachrániť dobre usporiadaným spoločenským životom pre Boha.“ Vypracoval tak stanovy pre Spolok kresťanských rodín.
V roku 1917 chudoba dosahuje vrchol. Bol to rok hladu a veľkej hospodárskej krízy, čo sa odzrkadľovalo vysťahovalectvom a veľmi zlým sociálnym postavením chudobných vrstiev. Množili sa štrajky proti hladu a vojne. Vojtaššák vyšiel s myšlienkou založiť katolícky sirotinec a prostredníctvom Sv. Rodiny sa pre svoje sociálne aktivity a kresťanskú osvetu dostal do povedomia širších vrstiev.
Zmeny spôsobené prvou svetovou vojnou v rozpadajúcej sa monarchii Vojtaššák chápal ako vhodný čas na vytvorenie samostatného štátu. V októbri 1918 sa zúčastnil v Martine na deklaračnom zhromaždení, kde vznikla Slovenská národná rada a kde sa členovia deklaratívne prihlásili k novému štátu Česko-Slovensko, ktorý bol vyhlásený v Prahe 28. októbra. Nová Pražská vláda vymenovala dočasnú vládu pre Slovensko a koncom roka požiadala o odchod zo slovenského územia maďarskú armádu a políciu. Po nich odchádzali maďarskí úradníci, maďarskí učitelia a maďarskí biskupi. Po nich však prišli na Slovensko prví českí vojaci, českí úradníci, českí učitelia. Tu sa začala otvárať nová priepasť. Vážnym problémom bolo, že nové zriadenie nadobúdalo silný protikatolícky rozmer. Rozvášnený dav v Prahe 3. novembra 1918 strhol mariánsku sochu a o týždeň na to bola v novom štáte založená aj nová cirkev pod názvom Církev československá. Vojtaššák a skupina kňazov okolo Andreja Hlinku týmto krokom ostala zaskočená. Emancipačné snahy Slovenska ostali nepochopené. Česká strana nezobrala na vedomie religiozitu Slovenska a podcenila aj to, že o vytvorenie samostatného štátu sa usilovala vo veľkej miere časť katolíckeho duchovenstva.
Hlinka 28. novembra 1918 zvolal do Ružomberku Kňazskú radu. Vďaka nej nedošlo na Slovensku ku schizme. Vojtaššák sa stal jej podpredsedom. Pod dojmom posledných udalostí výkonný výbor Kňazskej rady sa na stretnutí vyjadril k politickým zmenám a navrhol Prahe zoznam osobností, ktoré by mali dostať mandát poslanca v Národnom zhromaždení. Dôraz sa kládol na výber katolíkov. Medzi navrhnutými na post poslanca bol aj Ján Vojtaššák. Pražská vláda však tejto slovenskej požiadavke Kňazskej rady nevyhovela.
Kňazská rada sa vyslovila aj za vytvorenie nového biskupského zboru. Vytvorenie biskupského zboru podľa národnostného kľúča bolo otázkou číslo jeden. Hneď 8. januára 1919 Kňazská rada vyslala skupinu kňazov, Hlinku, Vojtaššáka, Jehličku a Grebáča-Orlova, aby s ministrom Šrobárom prejednali otázku nahradenia maďarských biskupov slovenskými a prerokovali návrh na vytvorenie Slovenskej cirkevnej provincie. Tieto aktivity Kňazskej rady a iných pri zostavovaní kandidátov na posty biskupov pozorne sledovala už aj Apoštolská nunciatúra vo Viedni, pretože aj keď biskupi neboli na svojich miestach, neboli oficiálne odvolaní a ani cirkevne zbavení svojho úradu a celá problematika sa doteraz prejednávala iba na vládnej úrovni. Bolo tu reálne podozrenie, či v tejto nejasnej situácii nejde o snahu niektorých jednotlivcov získať úrad biskupa. Z týchto snáh bol obviňovaný predovšetkým Hlinka.
Spišský biskup Alexander Párvy po ročnej neprítomnosti v diecéze zomrel v Budapešti 24. marca 1919. Po jeho smrti diecéza ostala neobsadená dva roky. Pod tlakom spoločenských zmien na úrad kapitulného vikára abdikoval aj bývalý vikár, pomocný biskup, Kheberich. Kapitula na jeho miesto zvolila vzdelaného kňaza a uvedomelého Slováka Štefana Mišíka. Tento 2. júna 1919 vymenoval Jána Vojtaššáka za riaditeľa biskupskej kancelárie. Vojtaššák bol už vtedy známy vďaka Sv. Rodine, kde prezentoval svoju horlivosť pri obnove náboženského života na Slovensku. Tento časopis bol javiskom, kde sa otvorene prezentovala jeho politická a náboženská orientácia Vojtaššák hneď po vojne v nej písal o urgentnej potrebe obnoviť po vojne klasické kresťanské hodnoty. Apeloval na ľudskú dôstojnosť, potrebu slobody a potrebu vzdelania. Písal o vernosti mravným hodnotám kresťanstva o čistote viery, o vernosti Cirkvi, náboženskej a národnej hrdosti, ktorú spájal s Hlinkovou stranou.
Po náhlej Mišíkovej smrti 27. júla 1919 ho povinnosti zaťažili ešte viac. Celé vedenie diecézy ostalo na Vojtaššákových pleciach a nezmenilo sa to ani s nástupom nového kapitulného vikára Mariána Blahu.
V tomto období bol Vojtaššák zavalený množstvom práce. Bol riaditeľom, vydavateľom i farárom. Sťažoval si na „psychické vyčerpanie a nespavosť“.
Bol aj členom plebiscitnej komisie, ktorá mala plebiscitom zistiť, či pri povojnovom usporiadaní hraníc obyvatelia slovenských pohraničných obcí s Poľskom chcú alebo nechcú ostať pričlenení do Poľska. Nakoniec minister zahraničných vecí Beneš sa zriekol plebiscitu a prenechal rozhodnutie Najvyššej spojeneckej rade, ktorá 28. júla 1920 rozhodla o rozdelení Tešínska medzi Poľsko a ČSR, pričom 25 obcí Oravy a Spiša pripadlo Poľsku. Tým vznikol problém pre budúceho spišského biskupa o správu týchto obcí, ktoré naďalej patrili ku Spišskej diecéze. Tu sa prelínala Vojtaššáková cirkevná funkcia riaditeľa kúrie so všeobecnou politickou situáciou. Ako biskup sa ešte viac angažoval, aby farnosti nachádzajúce sa na týchto územiach, ktoré sa v jeseni 1939 boli opäť vrátené Slovensku, boli začlenené pod správu spišského biskupstva. Svoje kritické stanovisko k situácii, z ktorej obvinil vládu, vyjadril už v roku 1922, keď napísal správu na Referát pre záležitosti Církve Katolícke o stave slovenských farností, ktoré pripadli Poľsku, že veriaci sú tam „ako v babylonskom zajatí“, a že „celý zásah štátu bol proticirkevný“.
Vojtaššák sa v roku 1920 stal aj rektorom seminára. Po vojne „trebalo vynaložiť úsilie ako oživiť a zasa do prevozu priviesť diecézny seminár.“ Vojtaššákovou starosťou bolo aj to, aby sa po vojne obsadil seminár nielen seminaristami, ktorí sa vracali z frontu a z iných seminárov, ale aj kvalitnými profesormi. Že veci po vojne neišli ľahko, svedčí aj to, že pri návrate z fary z Veličnej, kde ešte stále vykonával farárske povinnosti, začiatkom týždňa vždy prinášal so sebou aj zásobu potravín pre seminár. Okrem toho z vážnej starostlivosti o obnovu školstva zriadil v Levoči ženský katolícky učiteľský ústav.
V roku 1920 na Slovensku ešte stále chýbali biskupi. Bol to čas istej improvizácie a dočasných riešení. Medzitým v Prahe vznikla nunciatúra. Táto predložila 8. júna 1920 Svätej stolici popis diecéz a navrhla príslušné úpravy hraníc diecéz podľa trianonskej dohody. Osobitne upozornila na uprázdnenú biskupskú stolicu na Spiši avšak s poznámkou, že jej obsadenie sa pripravuje. Nuncius v Prahe Clemente Micara už 15. februára 1920 poslal správu do Vatikánu: Vojtaššák mi je predstavovaný ako vynikajúci kňaz, zbožný, horlivý a aktívny. Jeho vernosť je overená aj Svätou stolicou. Teší sa dobrej povesti a všeobecne je vážený aj zo strany kléru... Hovoria mi, že mohol by mať aj dar spravovania, pretože teraz práve on vedie takmer všetky záležitosti Spišskej diecézy. Snáď je orientovaný trochu nacionalisticky.“
Po následných rokovaniach vlády s nunciom, vláda nenamietal nič proti Vojtaššákovmu vymenovaniu za spišského biskupa a uznala ho ako vhodného aj pre štát vyhovujúceho kandidáta. Nuncius Micara, tak po ďalšom overení vlastnosti budúceho biskupa, 27. novembra 1920 požiadal Svätú stolicu o urýchlene vydanie menovacích dekrétov, aby sa Vojtaššák a ostatní s ním spolu navrhnutí biskupi mohli ujať svojich stolcov a sám sa ponúkol, že je ochotný zúčastniť sa aj na ich biskupskej vysviacke. Vojtaššák sa túto správu o svojom menovaní dozvedel v novembri. Vo svojej autobiografii poznačil aj svoje pocity: „zdráhal som sa prijať, ako nesúci a neschopný, menovanie na taký ťažký o zodpovednostiplný stav a úrad.“ Určite, že mohol byť prekvapený aj keď o tom, že sa uvažuje o ňom ako o možnom biskupovi, mohol tušiť prinajmenšom od roku 1919 z Kňazskej rady, ktorej bol podpredsedom. Ako sa vie, tam bol navrhnutý už v roku 1919 za biskupa pre Banskobystrickú diecézu. Po vykonaní potrebných krokov a po vypočutí mienky konzistória 16. decembra 1920 vydal pápež Benedikt XV. dekrét o menovaní Vojtaššáka, riaditeľa diecéznej kancelárie a rektora seminára na Spiši, za spišského biskupa. Vojtaššák svoje menovanie prijal a 27. januára 1921 predstavil ho sídelnej kapitule kanonikov zídenej v sakristii katedrálneho kostola v Spišskej Kapitule. Následne pred nimi zložil vyznanie viery a predpísanú prísahu vernosti a poslušnosti pápežovi. O tomto akte informoval Vatikán veľprepošt Spišskej kapituly a kapitulný vikár Martin Kheberich.
(Životopis spracovali doc. PhDr. Ivan Chalupecký a HEDr. Peter Olexák, PhD.
|
24.6.2021