|
HEDr. Ľuboslav Hromják
Postava biskupa Jána Vojtaššáka hlavne po započatom procese beatifikácie vyvolala v radoch slovenskej verejnosti rôzne reakcie ako signum contradictionis. Opozičné skupiny sa sústreďujú predovšetkým na jeho politickú činnosť v časoch Slovenského štátu, ktorého dejiny ostávajú dodnes málo objasnenou skutočnosťou, v ktorej často nachádzajú svoj priestor rôzne ideologické skupiny založené skôr na emóciách ako na solidnom historickom výskume. Autor sa v tejto štúdii usiluje vykresliť postavu biskupa Jána Vojtaššáka nie z politického hľadiska, ale v perspektíve ideí, ktorými sa riadil biskup vo vedení diecézy, čím chce ponúknuť čitateľovi pohľad na túto osobnosť cirkevného a politického života Slovákov XX. storočia. Poukázaním na situáciu, ktorá predchádzala ustanoveniu Vojtaššáka za spišského sídelného biskupa, autor sa usiluje vykresliť veľkosť jeho prínosu v ďalšom vývoji Spišskej diecézy.
Úvod
Cirkev, ktorá je mystickým telom Kristovým nie je nejakou skostnatenou inštitúciou, ale živým organizmom. Organizmus má v sebe charakteristiku života a vytvárania hodnôt. Je to teda skutočnosť tvorivá. Naopak mechanizmus sa riadi pravidlom akcie a reakcie. Cirkev, ak nechce skĺznuť práve do tohto mechanizmu reakcií na myšlienkové novodobé prúdy, musí dbať o to, aby sa jej nestala vlastnou len obrana voči niečomu, ale aby vedela pohotovo ponúknuť tie hodnoty, ktoré sú jej vlastné a zároveň spolupodieľať sa na vytváraní nových hodnôt vo svetle Božieho zjavenia, reflektujúc znaky čias. Biskup Ján Vojtaššák patril medzi tých, ktorému sa počas jeho pôsobenia v úrade spišského biskupa podarilo pretvoriť miestnu Spišskú cirkev na živý organizmus.
Aby sme mohli oceniť to, čo Sluha Boží, biskup Ján Vojtaššák urobil pre ďalšie smerovanie Spišskej diecézy, musíme si objasniť situáciu, ktorá predchádzala jeho ustanoveniu do tohto zodpovedného úradu.
Postavenie Cirkvi na Slovensku bolo v tom čase veľmi oslabené. Jozefinizmus, ktorý chcel transformovať katolícku Cirkev v habsburskej monarchii na štátnu cirkev (Staatskirchentum) prostredníctvom radikálneho zásahu štátu do vnútorného diania Cirkvi po rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867 bol len takpovediac slabým odvarom toho, čo nastalo v druhej polovici 19. storočia počas tzv. Kultúrneho boja v Uhorsku. Starostlivosť o Cirkev založená na tzv. patronátnom práve prešla z rúk katolíckeho habsburského cisára do rúk liberálnej, často kalvínskej, budapeštianskej vlády. To malo za následok uprednostňovanie mocenských politických a národných záujmov, na úkor skutočných potrieb Cirkvi. Na biskupské miesta, pod hrozbou vyhostenia apoštolského nuncia vo Viedni kvôli zasahovaniu do vnútorných záležitostí Uhorska (ako sa aj skutočne stalo v roku 1896 s nunciom Antoniom Agliardim), sa dostali nominanti politických liberálnych strán ako výsledok protislužby za podporu liberálnej volebnej kampane. Títo zasa z vďačnosti sledovali často servilnú politiku uhorskej vlády, nevynímajúc ani maďarizáciu obyvateľstva v cirkevných inštitúciách a na verejných bohoslužbách. Aj napriek neustálemu protestu zo strany Svätej stolice väčšia časť biskupov i naďalej sledovala viac štátne záujmy. Maďarizácia priniesla v Cirkvi obrovské duchovné škody ako napr. náboženská nevzdelanosť, povery, priepasť medzi biskupmi a kňazmi, a oslabenie Cirkvi zo strany verejnosti. (Ľ. Hromják, La Santa Sede e la questione slovacca durante il pontificato di Leone XIII e di Pio X (1878-1914), PUG, Roma 2007, 121-124; A. Visco, La Slovachia nel quadro della monarchia Austro-Ungarica, in Slovak Studies, vol. XXXI-XXXII, a cura di I. Kútny, Slovak Institute, Rome 2000, 126-127; K. Medvecký, Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku, Kníhtlačiareň J. Páričku, Ružomberok 1920, 1-50)
Túto dramatickú situáciu v Cirkvi na Slovensku, v ktorej nechýbali vzbury voči cirkevnej vrchnosti, vnímanej ako nositeľky maďarskej štátnej idey jednotného národa, nevyriešil ani vznik nového štátneho útvaru Čechov a Slovákov. Nositeľmi štátu sa stali české politické a intelektuálne vrstvy, reprezentované vládnucou sociálnou demokraciou pod vedením prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka, so svojou snahou o vytvorenie štátnej cirkvi, hlásajúcou slogan „preč od Ríma“, úspešne korunovanou vznikom tzv. československej cirkvi 8. 1. 1920 (V. Judák, E. Čekovská, Prehľadné cirkevné dejiny, LÚČ, Bratislava 1996, 203), ku ktorej sa pripojilo v Čechách okolo 230 kňazov a 1 338 000 veriacich. Spišská diecéza v tomto procese prišla takmer o celú farnosť v Liptovskej Osade. To, že sa na stranu novovytvorenej cirkvi nepridružilo veľa Slovákov, bolo zásluhou tzv. Kňazskej rady, založenej 28. 11. 1918 Andrejom Hlinkom. Na čele tejto rady stáli prevažne kňazi Spišskej diecézy ako Ján Vojtaššák, ktorý bol jej podpredsedom, Jozef Kačka, Ivan Grebáč-Orlov (E. Hrabovec, Der Heilige Stuhl und die Slowakei 1918-1922 im Kontext internationaler Beziehungen, Peter Lang, Frankfurt am Main 2002, 64-67;R. Ambroš, Katolícka Cirkev na Slovensku v rokoch 1918-1938 in Viera a život 2 (1997) 91-92).
Ľavicové liberálno-socialistické kruhy preniesli averziu voči Rakúsko-Uhorskej monarchii na Katolícku cirkev a považovali ju za národného a svetonázorového nepriateľa českého národa. Táto vlna odporu neobchádzala ani slovenské katolícke prostredie, ktoré sa voči svojim biskupom, s výnimkou košického biskupa Augustína Fischera Colbrieho, postavilo ich vypovedaním zo Slovenska, pod vedením ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Vávra Šrobára a vládneho splnomocnenca pre veci cirkevné Karola Adama Medveckého, kňaza Banskobystrickej diecézy (P. Zubko, Ľ. Hromják, Košickí biskupi, Vranov nad Topľou 1998, 23-25; J. DOLINSKÝ, Cirkev a štát na Slovensku v rokoch 1918 – 1945, Dobrá kniha, Trnava 1999, s. 26-28). Spišský biskup Sándor Párvy bol tiež vypovedaný z krajiny a po ročnej neprítomnosti v diecéze zomrel v Budapešti 24. marca 1919. Pomocný spišský biskup Martin Kheberich, ktorý stál za suspenziou Andreja Hlinku (L. Hanus, Pamäti svedka storočia, LÚČ, Bratislava 2006, 172), pod tlakom spoločensko-politických zmien abdikoval z úradu kapitulného vikára a kolégium spišskej kapituly zvolilo na jeho miesto národne uvedomelého a vzdelaného kňaza Štefana Mišíka (O Štefanovi Mišíkovi a situácii Spišského biskupstva pred nástupom biskupa Jána Vojtaššáka veľmi pútavo opisuje spišský historik Jozef Špirko. Cfr. J. Špirko, Štefan Mišík, SSV, Trnava 1950). Ten 26. mája 1919 zbavil funkcie riaditeľa diecéznej kúrie Jána Stucknera a na jeho miesto vymenoval 2. júna 1919 ďalšieho národne uvedomelého veličianskeho farára Jána Vojtaššáka (ASB (Archív Spišského biskupstva), 758/1919). Po náhlej smrti Štefana Mišíka 27. júla 1919 bol kapitulou zvolený 4. augusta 1919 ďalší národovec Marián Blaha (Blcha) (ASB, 947/1919). Významné postavenie Jána Vojtaššáka sa ešte viac umocnilo, keď okrem predchádzajúcej funkcie riaditeľa biskupskej kancelárie bol v roku 1920 menovaný aj za rektora spišského seminára a stal sa zriaďovateľom Ženského učiteľského ústavu v Levoči (ASB, 968, 972, 1066/1919). Ján Vojtaššák totiž hneď po vojne na stránkach ním redigovaného diecézneho časopisu Svätá Rodina apeloval na potrebu obnovy klasických kresťanských hodnôt prostredníctvom vzdelania. Tento cieľ sa stal aj neskôr jeho dominantným bodom vo vedení diecézy (MICHAL (J. Vojtaššák), Sloboda na Slovensku in Svätá Rodina 2 (1919) 40-43; R. Letz, Biskup Ján Vojtaššák a slovenská politika v medzivojnovom období in Studia theologica scepusiensia VI, ed. I. Chalupecký, Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišské Podhradie 2003, 38).
V októbri 1919 výmenou za oficiálne uznanie Česko-Slovenskej republiky pražská vláda prejavila ochotu pristúpiť na rokovania s Vatikánom, ktoré predtým jasne odmietala (jasnou protikatolíckou demonštráciou nepriateľských postojov bola manifestácia ľavicových liberálnych socialistov v Prahe už 3. novembra 1918, počas ktorej rozvášnený dav zničil Mariánsky stĺp) (V. Judák, E. Čekovská, Prehľadné cirkevné dejiny, LÚČ, Bratislava 1996, 200; M. S. Ďurica, Dejiny Slovenska a Slovákov, LÚČ, Bratislava 2003, 289-290). Praha bola ochotná prijať prvého oficiálneho zástupcu Svätej Stolice Clementa Micaru a predložila mu zoznam vládnych záujmov, medzi ktorými ako hlavné požiadavky zneli: menovanie nových biskupov, riešenie organizácie Cirkvi, nakoľko všetky slovenské diecézy sa po rozpade monarchie ocitli mimo územia sídla provincií (Jáger pre Košickú, Rožňavskú a Spišskú diecézu a Ostrihom pre Trnavskú, Banskobystrickú a Nitriansku diecézu) a tiež cirkevné pokarhanie medzičasom zatknutého Andreja Hlinku pre jeho účasť na Parížskej mierovej konferencii v januári 1919 (E. Hrabovcová, Slovensko a Svätá stolica od počiatku 19. Storočia po apoštolskú konštitúciu „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ z roku 1937 in Renovatio spiritualis. Libri Historiae Slovaciae V, ed. J. M. Rydlo, LÚČ, Bratislava 2003, 88-89). Už v decembri 1919 Svätá stolica poverila nuncia vyjednávať s ministrom zahraničných vecí Eduardom Benešom o riešení cirkevnej problematiky na Slovensku, hlavne menovanie nových biskupov po uprázdnení biskupských stolcov a riešení vytvorenia nových diecéz v súlade so štátnymi hranicami (I. Chalupecký, Obsadenie spišského stolca po roku 1918 in Studia theologica scepusiensia VI, ed. I. Chalupecký, Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišské Podhradie 2003, 19).
Rokovania o menovaní nových slovenských biskupov, ktoré od januára 1920 viedol prvý česko-slovenský veľvyslanec pri Svätej stolici Kamil Krofta sťažovali intervencie pražskej vlády. Vláda si totiž nárokovala zachovanie patronátneho práva z čias monarchie, aby dosiahla priame zasahovanie do vnútorného života Cirkvi. Trikrát Praha vetovala kandidatúru Andreja Hlinku na miesto spišského biskupa a žiadala o dosadenie svojich kandidátov, ktorí by jej boli politicky agilní. Pápežský nuncius na tieto nátlaky odpovedal ministrovi Benešovi: Cirkev počas dvadsiatich storočí, ktoré má za sebou, už prežila aj inakšie búrky, a my sme si istí, že prežije aj Československú republiku (M. S. Ďurica, Dejiny Slovenska a Slovákov, LÚČ, Bratislava 2003, 289-290). Napriek prekážkam, vďaka veľkému úsiliu štátneho sekretára Vatikánu kardinála Gasparriho a veľvyslanca Kroftu (ktorý na vlastnú zodpovednosť menom republiky podpísal záväzok odškodniť odstúpených ordinárov) členovia Kongregácie konzitoriálnej v tajnom konzistóriu schválili 13. novembra 1920 vymenovanie prvých troch slovenských biskupov po prevrate: Karola Kmeťku pre Nitrianske biskupstvo, spišského kňaza Mariána Blahu pre Banskobystrické biskupstvo a Jána Vojtaššáka pre Spišské biskupstvo (AA.EE.SS, Austria-Ungheria, 1919-1921, pos. 1463, fasc. 591 a 592; AA.EE.SS, Austria-Ungheria, 1919, pos. 1477, fasc. 602, ff. 5rv; E. Hrabovec, Der Heilige Stuhl und die Slowakei 1918-1922 im Kontext internationaler Beziehungen, 269-300). Toto rozhodnutie potvrdil aj pápež Benedikt XV 16. decembra 1918.
Biskup Ján Vojtaššák veľmi dobre poznal problémy spoločnosti a Cirkvi. Či už ako kňaz a neskôr ako riaditeľ Biskupského úradu v Spišskej Kapitule. To bol aj jeden z dôvodov, kvôli ktorému apoštolský nuncius v Prahe Clemente Micara ho odporúčal na toto miesto (AA.EE.SS, Austria-Ungheria, 1919, pos. 1477, fasc. 602, ff. 15r-17v). Značnou mierou ako podpredseda Kňazskej rady prispel k tomu, aby sa Slováci po intenzívnej maďarizácii nenechali strhnúť radikálnym nacionalizmom a nezakotvili v novozaloženej Československej cirkvi. Vojtaššák po boku Andreja Hlinku už v samých počiatkoch jeho verejnej činnosti sa ukazuje ako maják pre ľud nielen Spišskej diecézy. Ako horlivý a verný kňaz so zdravou dávkou národného povedomia spĺňal všetky predpoklady na to, aby mohol byť takým pastierom, ktorému nejde o seba, ale o zverené stádo. Príležitosťou ukázať to, čo bolo skutočne v osobe Vojtaššáka, sa mu naskytlo menovaním za spišského diecézneho biskupa, 16. decembra 1920 pápežom Benediktom XV. Nuncius Clemente Micara ovplyvnený pražskými vládnymi kruhmi ešte pred jeho menovaním podal síce dobrú reputáciu o Vojtaššákovi ako kňazovi, avšak nezabudol vytknúť jeho národnú orientáciu. Biskupská vysviacka sa konala 13. februára 1921 v Nitre a vysluhoval ju sám nuncius. Bola to veľká historická udalosť nakoľko sa jednalo o príslušníkov slovenského národa. V slovenskej verejnosti sa zaužíva konštatovanie, že ide o vysviacku prvých troch slovenských biskupov, čo nezodpovedá pravde, pretože Slovensko už dávno predtým malo nielen slovenských biskupov, ale aj kardinálov (z posledných Scitovský, Rudnay). Jednalo sa teda o prvých troch slovenských biskupov po prevrate, teda po páde Rakúsko-Uhorska.
Vysviackou Vojtaššáka sa preklenula v Spišskej diecéze priepasť, ktorá bola medzi biskupom a veriacimi či to už historických dôvodov (do úradu biskupa boli menovaní prevažne šľachtici) alebo aj z národných dôvodov (a to len počas obdobia rakúsko-maďarského vyrovnania). Jozef Špirko vo svojom článku Vývoj Spišského biskupstva za posledných 25 rokov, uverejnenom v časopise Nová Práca, na margo biskupa Vojtaššáka píše: „Povedalo sa, že v demokratických pomeroch každý bude mať toľko práv, koľko si ich vydobyje, a toľko hodnôt, koľko si svojou prácou zadováži. Totiž, doba vyžadovala, aby budúci arcipastier bol úprimným, dobrotivým otcom a pritom húževnatým a obetavým pracovníkom. Len taký pastier bude môcť duševne i hmotne sanovať Spišskú diecézu. Okrem ustavičnej Božej Prozreteľnosti, ktorá riadi cesty naše, záviselo od schopnosti budúceho arcipastiera, jeho duševných kvalít a schopností, či bude možné dosiahnuť to, čo vyžadovala doba. Spišská diecéza nepotrebovala úradníka, ale otca, ktorý pozná všetky nedostatky, biedy a túžby svojich dietok. Ním sa mohol stať len ten, kto vyrástol z tunajšieho prostredia“ (J. Špirko, Vývoj Spišského biskupstva za posledných 25 rokov in Nová Práca 3-4 (1946) 47). A Vojtaššák sa ním mohol stať.
Za biskupské heslo si vybral slová žalmu: „Svojim anjelom prikázal o Tebe, aby Ťa strážili na všetkých tvojich cestách“, lebo ako sám vyznal: len za ich vedenia, pomoci a ochrany trúfal som si prejsť úskaliami ťažkej doby, aká nastala Cirkvi Kristovej po prvej svetovej vojne (Životopis Jána Vojtaššáka biskupa spišského (Autobiografia), Zahraničná Matica Slovenská v Toronte, Toronto-Svätý Júr 1994, 72).
Vojtaššák nevstupoval do biskupskej služby bez nejakej perspektívy. Svoj plán obnovenia znivočenej Spišskej diecézy prezentoval jasne vo svojom prvom pastierskom liste. Vojtaššák si uvedomoval, že väčšou hrozbou akou bola materiálna bieda po Veľkej vojne, bola duchovná bieda a šíriaca sa nenávisť voči Cirkvi. Preto si dal za úlohu obnoviť duchovný život kňazov a veriacich prostredníctvom modlitby a vzdelania. Už hneď v prvom roku biskupskej služby zaviedol večnú poklonu Sviatosti Oltárnej a o rok neskôr založil Arcibratstvo večnej poklony vo všetkých farnostiach diecézy. Jeho viditeľná úcta k Eucharistii sa prejavovala aj organizovaním Eucharistických kongresov (v Levoči 1923, Spišskom Podhradí 1933, Tvrdošíne 1934) (ASB, č. 2927/1933; č. 3146/1933; J. Ferenčík, Pamätnica prvého diecezánskeho eucharistického sjazdu v Levoči, LEV, Ružomberok 1923). Odtiaľ čerpal biskup Vojtaššák pravú múdrosť pri vedení diecézy. Chcel z diecézy vytvoriť živý organizmus, v ktorom on bol skutočnou hlavou. Nepatril medzi tých, ktorý chcel všetko robiť sám, ale snažil sa osloviť a obklopiť kňazmi na vysokej kultúrnej a intelektuálnej výške, z ktorých vytvoril team, ktorý mu pomáhal pri obnove diecézy. On vytváral jasnú víziu, perspektívu, vo vedení diecézy. Konať nechával iných. Nato, aby to urobil správne prísne si strážil svoj čas, aby sa nenechal pohltiť takou aktivitou, ktorú mohli vykonať aj iní na základe princípu subsidiarity a radšej venoval svoj čas modlitbe. Ovocím jeho hlbokého duchovného života bol stav diecézy počas jeho pôsobenia.
Obnovu diecézy započatou úctou k Eucharistii pokračoval potom obnovou výchovy budúceho kléru Spišskej diecézy, ktorej venoval väčšiu časť svojho času. Takéto tvrdenie sa navonok nezhoduje s tým, čo tvrdil Ladislav Hanus, ktorý vyčítal biskupovi jeho slabú zaangažovanosť do diania seminára. Treba však povedať, že Ladislav Hanus nastúpil za profesora do seminára v roku 1938, teda v čase pred vojnou a vznikom Slovenského štátu, v ktorom biskup Vojtaššák ako člen Štátnej rady nemal toľko času pre seminár ako pred rokom 1939. Okrem iného biskup Vojtaššák nepatril medzi tak spoločenské typy ako Hanus (L. Hanus, Pamäti svedka storočia, LÚČ, Bratislava 2006, 166-167).
Na miesto nového rektora spišského seminára v roku 1921 menoval Jozefa Vojtíčka, ktorého v roku 1931 vystriedal Ján Ferenčík. Ich zásluhou sa začal formovať na Spišskej Kapitule kvalitný pedagogický zbor (Jozef Špirko, Štefan Faith, Ferko Skyčák), ktorý dosiahol svoj odborný a publikačný vrchol od roku 1938 za čias rektorstva mimoriadne nadaného a mladého Ferka Skyčáka, ktorého najprv povolal biskup už ako 23 ročného za profesora filozofie. Ťažko je možné vysvetliť logicky toto odvážne rozhodnutie biskupa. Ono ho možno pochopiť jedine v zmysle veľkosti intuitívneho ducha biskupa a sily modlitby, z ktorej čerpal prvú Božiu múdrosť pri rozhodnutiach v záležitosti riadenia diecézy. Skyčákom sa začína klasická éra seminára. Bolo to bezpochyby vyvrcholenie jeho stodeväťdesiatročného trvania. Seminár za čias Skyčáka sa stal priam nedotknuteľným a nedosažiteľným mýtom, zhromažďujúcim v sebe vrchol slovenskej intelektuálnej špičky profesorov ako: Jozef Špirko, Ladislav Hanus, Ján Jalovecký, Mikuláš Stanislav, Štefan Barnáš, Jozef Ligoš. Spišský seminár si držal krok dokonca aj s európskymi ideologickými prúdmi. Spišský biskup Ján Vojtaššák mal na tom veľkú zásluhu. Sám chodil na skúšky bohoslovcov, aby vedel z nich vybrať budúce elity Spišskej diecézy, ktorých potom posielal na štúdiá do Ríma, Viedne a Innsbrucku, kde sa oboznamovali s aktuálnymi teologickými a filozofickými otázkami Európy. Takto slovenský cirkevný historik Jozef Špirko, vydaním manuálu z cirkevných dejín Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na slovenský vývin sa stal prvým nasledovníkom významného historika Jozefa Lortza, ktorý svojou metódou sledovania vývinu ideí, ktoré ovplyvnili chod dejín, urobil podstatný medzník v svetovej cirkevnej historiografii (J. Špirko, Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na slovenský vývin, Neografia, Martin 1943). V Špirkovom vnímaní histórie zohral dôležitú úlohu aj Hugo Rahner. Ladislav Hanus zasa bol ovplyvnený symbolizmom Romana Guardiniho, historikom a literátom Josefom Huizingom, predovšetkým jeho dielom Jeseň stredoveku. Ďalší profesor na Spiši, Ján Jalovecký, zasa predstavuje nadšenca liturgickej reformy ešte pre otvorením zasadaní Druhého Vatikánskeho koncilu. Na základe toho môžeme smelo tvrdiť, že spišský seminár sa v tých časoch stal teologickým a intelektuálnym ohniskom porovnateľný s ostatnými podobnými inštitúciami Európy. Takto sa na Spišskej Kapitule „začalo prednášať, čiže doktrína samostatne vykladať. To vyžadovalo celkom iné, celkom nové predpoklady u poslucháčov. Nie pasívnu receptivitu a bezmála mechanickú reprodukciu. Prednáška predpokladala prebudenú inteligenciu – veľkú mieru inteligencie, otvorené sledovanie, pochopenie a osvojenie si povedaného, zamyslenie sa nad tým, utváranie k tomu samostatného osobného úsudku a stanoviska... Ticho a nenápadne sa dvíhala úroveň teologického učenia na Kapitule, a s ňou aj úroveň celého života. Menila sa aj sama duchovná štruktúra a aj vonkajší životný štýl spišských bohoslovcov. Otvárali sa zviazané zmysly. Rozširoval sa pohľad i rozhľad ku samostatnému postoju. Chovanci boli vedení k samostatnému mysleniu a tým aj k vlastnej teologickej a filozofickej syntéze. Aby siahli aj sami po príslušnej teologickej literatúre a sami sa mohli zapracovať do nejakého problému. (Pálčivá požiadavka znalosti rečí!) Už bohoslovec mal vo svojej cele svoju vlastnú knižnicu, podľa vlastného výberu a prameňov, a to celkom slušnú. Na kaplánke a tobôž na fare už vidíme významné bibliotéky, kde sa už jesto čo zahľadieť. V tomto ohľade je u spišského kléru priam pretekanie. Nové akvizície kníh znamenajú ustavičné aktívne štúdium, a to znamená spolu ustavičný rast. Nová teológia viedla nielen k prijímaniu a zveľaďovaniu teologického vzdelania, ale, postupne, aj k samostatným písomným štúdiám, čiže k literárnej činnosti“ (L. Hanus, Spomienky na Ferka Skyčáka, LÚČ, Bratislava 2001, 48-49). Toľko svedectvo o úrovni kňazstva počas pôsobenia biskupa Jána Vojtaššáka z pera Ladislava Hanusa.
Vojtaššák sa neuspokojil len so vzdelanostnou úrovňou bohoslovcov, ale snažil sa im vytvoriť aj zdravé a kultúrne prostredie tým, že sa v roku 1932 podujal na veľkú prestavbu seminára a Učiteľského ústavu, ktoré sa stali najmodernejšími cirkevnými inštitúciami v Československu (J. Špirko, Výchova kňazstva na území Spišskej diecézy in Spišský kňazský seminár v minulosti a prítomnosti, Spišská Kapitula 1943, 65-171). Biskup dal prednosť praktickosti a modernosti, avšak na úkor umeleckosti. Staré námestie Spišskej Kapitule touto prestavbou sa zmenilo na nepoznanie. Sám Špirko videl túto prestavbu ako nepodarenú snahu o umeleckosť, ktorá aj napriek mnohým snahám ostala vyslovene strašidlom a zároveň zlatým klincom estetických snažení moderného staviteľstva v plejáde krásnych historických pamiatok Spišskej Kapituly (J. Špirko, Výtvarné pamiatky Spišskej Kapituly, Matica Slovenská, Turčiansky Sv. Martin 1943).
K dôležitej reforme pristúpil biskup Vojtaššák, zvolaním prvej spišskej diecéznej synody, ktorá sa konala v dňoch 21.-22. júla 1925. Úmysel zvolať synodu vyjadril biskup vo svojom pastierskom liste z 31. decembra 1923. Ako čítame v úvode publikácie Synodálne ustanovenia diecézy Spišskej, popudom mu bol predpis Kódexu kánonického práva z roku 1917, ktorý nariaďoval každých desať rokov organizovať diecézne synody. Zo štyroch zasadaní počas dvoch dní vzišli veľmi praktické nariadenia a odporúčania na obnovu života Spišskej diecézy. Veľavravné je prvé miesto v ustanoveniach venované duchovnému životu kňazov, bez ktorého je ťažké predstaviť si duchovný rozvoj života diecézy (Synodálne ustanovenia diecézy Spišskej, LEV, Ružomberok 1925). Nejednalo sa tu o teologické rozpravy, ale o praktickú príručku, ktorá usmerňovala chod diecézy. Nariadenia vstúpili do platnosti počnúc 1. novembrom 1925. Priebeh a výsledok diecéznej synody s veľkým obdivom sledovala Svätá stolica a na základe písomného odporúčania zástupcu pápežského nuncia v Prahe Mons. Antionia Arata zo dňa 21. novembra 1925 (ASV (Archivio Segreto Vaticano), ANCS (Archivio della Nunziatura apostolica in Cecoslovacchia), b. 39, fasc. 10, ff. 52r.-54r) (Francesco Marmaggi po oslavách Husa demonštratívne odišiel z Prahy (E. Hrabovcová, Snahy o cirkevnosprávne osamostatnenie Slovenska 1918-1928 in Renovatio spiritualis. Libri Historiae Slovaciae V, ed. J. M. Rydlo, LÚČ, Bratislava 2003, 112)), Štátny sekretár Vatikánu, kardinál Pietro Gasparri, v liste z 23 januára 1926 vyslovil obdiv a poďakovanie biskupovi Vojtaššákovi za priebeh synody. V tomto liste vyjadril presvedčenie, že synoda Spišskej diecézy sa stane príkladom a povzbudením pre ostatné diecézy Slovenska (ASV, ANCS, b. 39, fasc. 10, f. 57r).
Za čias biskupa Vojtaššáka možno vnímať aj rozvoj rehoľného života v diecéze. Na území Spišského biskupstva pred jeho nástupom skoro nebolo žiadnej rehole. Dva kláštory minoritov v Levoči a v Spišskom Štvrtku, dva kláštory františkánov observantov v Trstenej a v Okoličnom a jeden kláštor milosrdných bratov v Spišskom Podhradí. Ružomberskí a podolínski piaristi, zväčša maďarského národného zmýšľania, boli na odchode. Diecéza skutočne potrebovala oázy duchovného života a bohatstvo rôznych špiritualít slúžiacich na duchovnú obrodu kňazov a laikov. Biskup usadil v Strážach pri Poprade a v Podolínci redemptoristov, v Ružomberku, Spišskej Novej Vsi a v Levoči jezuitov, v Spišskej Kapitule a Zákamennom školských bratov a letné sídlo spišských biskupov v Spišskom Štiavniku prepustil k dispozícii Misijnej spoločnosti Božieho Slova v starostlivosti o podporu zámorských misií, čím prejavil biskup svoje cítenie aj so všeobecnou Cirkvou. Pre seba si v kaštieli ponechal len jednu skromnú izbu (J. Špirko, Vývoj spišského biskupstva za posledných 25 rokov in Nová Práca 3-4 (1946) 48).
Okrem mužských rehôľ sa biskupovi Vojtaššákovi podarilo usadiť aj ženské kongregácie, ktoré na území Spišskej diecézy otvorili svojich 20 rehoľných domov. Prítomnosť rehoľných sestier v nemocniciach a školách pôsobila veľmi blahodarne a evanjelizačne v napätej proticirkevnej kampane prvej Česko-slovenskej republiky (V. Trstenský, Sila viery, sila pravdy, Bratislava 1990, 132).
V čase keď pražská centralistická a antiklerikálna vláda brojila proti cirkevnému školstvu a tlačila na zrušenie cirkevných škôl biskup Vojtaššák sa vehementne postavil na obranu katolíckych škôl. Sám sa pričinil o vybudovanie nových 49 škôl a otvorene protestoval na Referát pre záležitosti Katolíckej Cirkvi proti diskriminačnej praxi postupného poštátňovania cirkevných škôl. V Levoči založil Rímsko-katolícky ženský ústav učiteľský. Aj na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule sa mu podarilo obsadiť pedagogický zbor kvalitnými profesormi ako Jozef Kútnik-Šmálov, ktorí zvyšovali prestíž tejto ojedinelej učiteľskej inštitúcie, najstaršej v bývalom Uhorsku (P. Olexák, I. Chalupecký, Životopis biskupa Jána Vojtaššáka in Studia theologica scepusiensia VI, ed. I. Chalupecký, Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišské Podhradie 2003, 135).
Na ocenenie vzácnych umeleckých pamiatok, aj napriek tomu, že Vojtaššák nemal nejaký mimoriadny vzťah k umeniu, podporil snahu kňaza Jána Ferenčíka a Jozefa Špirka o založenie Diecézneho múzea v Spišskej Kapitule a veľmi dôsledne dal zrekonštruovať jedinečnú gotickú pamiatku bývalého františkánskeho kláštora v Levoči pre účely malého seminára.
Takýmto spôsobom biskup Ján Vojtaššák vytvoril za pomoci spolupracovníkov zo Spišskej diecézy jeden živý organizmus, ktorý nezastal ani vtedy, keď po uväznení 23. júla 1950 a zmanipulovanom tzv. vlastizradnom procese s biskupmi, v dňoch 10.-15. januára 1951, bol ako 74 ročný odsúdený na 24 rokov väzenia (Ibidem, 176-205). Skupina verných kňazov združená v tzv. Vojtaššákovskej akcii, pokračovala v neoblomnosti svojho pastiera, vydávajúc živé svedectvo viery v časoch barbarského komunistického režimu a znepokojovala spolupracovníkov komunistickej garnitúry (Referentka Slovenského úradu pre veci cirkevné Angesa Salvová vo svojej Cirkevno-politickej situačnej správe zo 16. januára 1953 poznamenáva: „Duchovenstvo v spišskej diecéze bolo bez rozdielu vždy zapojené do ilegálneho hnutia pod heslom Vojtaššákova akcia. Táto akcia mala zámer poburovanie ľudu proti komunizmu“. ŠA-Košice, SLOVOUC, č. 22/1953).
Záver
Pozemský život biskupa Jána Vojtaššáka síce vyhasol 4. augusta 1965, ale svetlo jeho príkladu ostáva neuhasiteľným majákom aj pre ďalšie generácie Katolíckej Cirkvi na Slovensku. Jeho nasmerovanie vývoja Spišskej diecézy je zároveň aj výzvou pre nás, aby sme sa spolupodieľali na vytváraní nových hodnôt v novej dobe a budovania živého organizmu Cirkvi bez prílišného mechanizmu. Za to, čo Vojtaššák vykonal pre Spišskú diecézu Deo gratias.
Pramene:
ASB (Archív Spišského biskupstva).
AA.EE.SS (Archivio degli Affari Ecclesiastici Straordinari), Austria-Ungheria, 1919-1921, pos. 1463, fasc. 591-592.
AA.EE.SS, Austria-Ungheria, 1919, pos. 1477, fasc. 602.
ASV (Archivio Segreto Vaticano), ANCS (Archivio della Nunziatura apostolica in Cecoslovacchia), b. 39, fasc. 10.
ŠA (Štátny archív) Košice, SLOVOUC (Slovenský úrad pre veci cirkevné).
Synodálne ustanovenia diecézy Spišskej, LEV, Ružomberok 1925.
Životopis Jána Vojtaššáka biskupa spišského (Autobiografia), Zahraničná Matica Slovenská v Toronte, Toronto-Svätý Júr 1994.
Bibliografia:
R. Ambroš, Katolícka Cirkev na Slovensku v rokoch 1918-1938 in Viera a život 2 (1997).
J. DOLINSKÝ, Cirkev a štát na Slovensku v rokoch 1918 – 1945, Dobrá kniha, Trnava 1999.
M. S. Ďurica, Dejiny Slovenska a Slovákov, LÚČ, Bratislava 2003.
J. Ferenčík, Pamätnica prvého diecezánskeho eucharistického sjazdu v Levoči, LEV, Ružomberok 1923.
L. Hanus, Pamäti svedka storočia, LÚČ, Bratislava 2006.
L. Hanus, Spomienky na Ferka Skyčáka, LÚČ, Bratislava 2001.
E. Hrabovcová, Slovensko a Svätá stolica od počiatku 19. storočia po apoštolskú konštitúciu „Ad ecclesiastici regiminis incrementum“ z roku 1937 in Renovatio spiritualis. Libri Historiae Slovaciae V, ed. J. M. Rydlo, LÚČ, Bratislava 2003.
E. Hrabovcová, Snahy o cirkevnosprávne osamostatnenie Slovenska 1918-1928 in Renovatio spiritualis. Libri Historiae Slovaciae V, ed. J. M. Rydlo, LÚČ, Bratislava 2003.
E. Hrabovec, Der Heilige Stuhl und die Slowakei 1918-1922 im Kontext internationaler Beziehungen, Peter Lang, Frankfurt am Main 2002.
Ľ. Hromják, La Santa Sede e la questione slovacca durante il pontificato di Leone XIII e di Pio X (1878-1914), PUG, Roma 2007.
I. Chalupecký, Obsadenie spišského stolca po roku 1918 in Studia theologica scepusiensia VI, ed. I. Chalupecký, Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišské Podhradie 2003.
V. Judák, E. Čekovská, Prehľadné cirkevné dejiny, LÚČ, Bratislava 1996.
R. Letz, Biskup Ján Vojtaššák a slovenská politika v medzivojnovom období in Studia theologica scepusiensia VI, ed. I. Chalupecký, Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišské Podhradie 2003.
K. Medvecký, Cirkevné pomery katolíckych Slovákov v niekdajšom Uhorsku, Kníhtlačiareň J. Páričku, Ružomberok 1920.
MICHAL (J. Vojtaššák), Sloboda na Slovensku in Svätá Rodina 2 (1919) 40-43;
P. Olexák, I. Chalupecký, Životopis biskupa Jána Vojtaššáka in Studia theologica scepusiensia VI, ed. I. Chalupecký, Kňazský seminár biskupa Jána Vojtaššáka, Spišské Podhradie 2003.
J. Špirko, Cirkevné dejiny s osobitným zreteľom na slovenský vývin, Neografia, Martin 1943.
J. Špirko, Štefan Miššík, SSV, Trnava 1950.
J. Špirko, Výchova kňazstva na území Spišskej diecézy in Spišský kňazský seminár v minulosti a prítomnosti, Spišská Kapitula 1943.
J. Špirko, Výtvarné pamiatky Spišskej Kapituly, Matica Slovenská, Turčiansky Sv. Martin 1943.
J. Špirko, Vývoj spišského biskupstva za posledných 25 rokov in Nová Práca 3-4 (1946).
V. Trstenský, Sila viery, sila pravdy, Bratislava 1990.
A. Visco, La Slovachia nel quadro della monarchia Austro-Ungarica, in Slovak Studies, vol. XXXI-XXXII, a cura di I. Kútny, Slovak Institute, Rome 2000.
P. Zubko, Ľ. Hromják, Košickí biskupi, Vranov nad Topľou 1998.
|
24.6.2021