|
Milovaní bratia a sestry!
V dnešnom druhom čítaní sv. Pavol nám sám seba predstavuje ako vzor kresťanského života, ktorý treba napodobňovať. „Veď sami viete, ako nás treba napodobňovať, lebo sme nežili medzi vami neporiadne, ani sme nejedli niečí chlieb zadarmo, ale vo dne v noci sme ťažko a namáhavo pracovali, aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu“ (2 Sol 3, 7-8). Inde zasa hovorí: „Prosím vás teda, napodobňujte ma!“ (1 Kor 4, 16). Cirkev má vo svojich dvetisícročných dejinách veľké množstvo príkladov, ktoré nám ukazujú, ako my, každý jeden z nás, môže prežívať a uskutočňovať Krista vo svojej osobe, vo svojom postavení a osobnej, rodinnej i spoločenskej situácii. Sú to mnohí svätí a blahoslavení, ktorých Cirkev oficiálne za takých uznala, ale je ešte väčší zástup tých, o ktorých nevieme, ale vo svojej dobe a vo svojom prostredí boli živým vyobrazením Krista, jeho vernými nasledovníkmi, a ich príklad môže poslúžiť aj nám.
Spišská diecéza si 14. novembra 2007 pripomenula 130. výročie narodenia veľkého nasledovateľa Krista, Božieho služobníka, biskupa Jána Vojtaššáka. Toto významné výročie nemôžeme obísť bez povšimnutia. Z tejto príležitosti sa k vám, milí diecezáni, prihováram týmto pastierskym listom.
Nikdy nesmieme zabudnúť na svedectvo, ktoré tento náš biskup vydal svojím životom, či už ako pastier Božieho ľudu, alebo ako väzeň pre Krista. Sme na neho hrdí. Svojou silnou vierou vydal svedectvo o pravde. Toto svedectvo o pravde sa tiahne dejinami Cirkvi ako reťaz, ktorej prvé ohnivko tvorí sám Kristus. On pred Pilátom slávnostne vyhlásil: „Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas“ (Jn 18, 37).
Biskup Ján Vojtaššák vydal svedectvo o pravde aj ako pastier Božieho ľudu aj ako mučeník komunistického väzenia.
Ako vieme, na biskupa bol vysvätený 13. februára 1921 a úrad spišského biskupa prevzal 27. februára 1921. V krátkom pastierskom liste sa nedá všetko pospomínať, čo ako pastier diecézy pre Boží ľud vykonal. Roky po 1. svetovej vojne boli rokmi veľkých nádejí, ale aj sklamaní. Po niekoľko storočnom zápase Slovákov o samobytnosť vznikla Prvá československá republika, v ktorej mali mať obidva národy rovnaké práva a rovnaké možnosti. Nestalo sa celkom tak. Aj tu museli Slováci viesť naďalej zápas o slovenčinu ako o samobytný jazyk, rozdielny od českého. Ešte väčšie problémy boli na poli náboženskom. Vtedajší liberalizmus začal hlásať heslo: „Preč od Ríma“, ktoré dostalo konkrétnu podobu vo vzniku Československej cirkvi. Biskup Vojtaššák sa rozhodol všemožne chrániť ľud pred takýmito novými vplyvmi. Podporoval cirkevné školstvo, lebo bol presvedčený, že na cirkevné školy sa liberalizmus nedostane. Aby školy mali dobrých učiteľov, staral sa o učiteľské ústavy: pre mužov v Spišskej Kapitule, pre ženy v Levoči. Pre obnovu kňazstva, pre obnovu vzťahu medzi kňazmi a biskupom a pre riešenie mnohých aktuálnych vecí v diecéze zvolal a viedol Prvú diecéznu synodu, ktorej vyvrcholením bolo slávnostné zasadanie v katedrále v dňoch 21. - 23. júla 1925. Horlivo navštevoval farnosti podľa vtedajších dopravných možností. Osobitnou starostlivosťou sa venoval výchove kňazstva v Spišskom seminári a na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Nadaných študentov posielal aj na zahraničné univerzity, zvlášť do Innsbrucku. Vysoká škola bohoslovecká mala vynikajúcich profesorov a vychovala významných intelektuálov, známych aj v zahraničí.
Vo farskej pastorácii veľkú pozornosť venoval farským ľudovým misiám, ktorým pripisoval veľký význam pri obnove duchovného života jednotlivých farností. V diecéze zaviedol ustavičnú poklonu Najsvätejšej Sviatosti Oltárnej podľa programu v každej farnosti. Známa bola jeho starostlivosť o Katolícku charitu celoslovenskú i diecéznu. Takmer tridsaťročná pastoračná činnosť biskupa Vojtaššáka poznačila Spišskú diecézu na dlhé roky, trvá aj dnes a chceme si ju zachovať aj naďalej v rámci hesla: „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane!“
Veľkosť jeho ducha sa overila aj v rokoch jeho väzenia. Prvé zatknutie sa stalo 5. mája 1945 a trvalo do 30. novembra 1945 bez nejakého súdneho procesu. Ďalšie a definitívne zatknutie bolo v r. 1950. Od 6. júna 1950 bol internovaný v domácom väzení vo svojej rezidencii a 15. septembra bol odvedený do vyšetrovacej väzby. Tam prežil neľudské utrpenie, ktoré ho malo zlomiť. No nezlomilo. Dňa 15. januára 1951 ho ako 74 ročného starca odsúdili na 24 rokov väzenia. Nedožil sa konca. Zomrel 4. augusta 1965 po krátkom prepustení z väzenia, aby sa nepovedalo, že zomrel vo väzení.
Nedá sa nakrátko opísať, čo všetko tam pretrpel. Jednako aj tam si zachoval svoj štít ako verný nasledovník Krista. Aj tam bol jeho svedkom. Popri všetkej svojej biede pomáhal väzňom ako len mohol. Neraz sa podelil s malým krajcom chleba, keď videl, že spoluväzeň to potrebuje.
Bratia a sestry! Odkaz sv. Pavla môžeme vzťahovať aj na biskupa Jána Vojtaššáka. „Veď sami viete, ako nás treba napodobňovať...“ Dnešné evanjelium (Lk 21, 5-19) nás napomína, ako si treba dávať pozor na to, čo nás odvádza od Krista. Prídu falošní proroci, ktorí sa budú vydávať za Krista. Či je dnes málo náboženských spoločností a siekt, ktoré nás chcú odviesť od Krista a jeho Cirkvi? „Preč od Ríma“ sa ozýva aj dnes. Načo vám je Kristus, pápež, Cirkev; načo sú vám kňazi – veď vy môžete veriť v Boha aj bez týchto. „Dajte si pozor, aby vás nezviedli.“ – hovorí Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu. Ježiš je jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi. Len on mohol povedať svojim apoštolom: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.“ (Lk 10, 16)
Keby to tak nebolo, zbytočná bola obeta života nezabudnuteľného biskupa. Zbytočné by bolo hrdinstvo všetkých prenasledovaných za vieru. Čo by potom viera pre nás znamenala? Nebola by len nejakou príkrasou vo všednosti života? Ale zaslúžila by si potom toľko obetí? To všetko by stratilo zmysel.
My si vieru vážime i všetko, čo pre nás znamená. Preto si vážime aj veľkých svedkov viery, ktorých chceme napodobňovať svojím životom. Teraz, v súčasnej dobe. Ako diecéza sa chceme obnoviť a prehĺbiť v našom duchovnom živote. Preto sa ochotne zapájame do diela Druhej diecéznej synody. Chceme obnoviť svoj osobný duchovný život, svoje názory a postoje; chceme obnoviť naše rodiny v ich vnútornej hodnote i morálnom správaní; chceme obnoviť naše spoločenstvá a farnosti. Chceme pracovať na tom, aby svet uznal kresťanské hodnoty a význam Cirkvi pre svet.
Ďakujeme Bohu, že požehnal našu Spišskú diecézu takým biskupom, akým bol Boží služobník Ján Vojtaššák. Budeme sa ešte viac modliť, aby nám ho Cirkev blahorečením aj oficiálne dala za vzor kresťanského života.
V jeho duchu chceme viesť aj práce Druhej diecéznej synody. Po porade s Presbyterskou radou Spišskej diecézy vyhlasujem rok od 14. novembra 2007 do 14. novembra 2008 za Rok biskupa Jána Vojtaššáka, v ktorom sa častejšie a osobitnejšie chceme vracať k jeho svetlej pamiatke.
„Bože, osláv svojho služobníka Jána Vojtaššáka, aby sme si ho mohli uctievať na oltároch celej Cirkvi. Amen“
o. biskup František
Čítané v diecéze v nedeľu 18. novembra 2007
|
24.6.2021